V týchto dňoch sa rodičia obracajú na školských psychológov o radu aj  s problémom zvýšenej úzkosti a strachu detí. Čím dlhšie trvá krízová situácia, tým sa deti začínajú čoraz viac báť o rodinu, o zdravie členov rodiny, majú strach z umierania a smrti členov rodiny.

 

Niet sa tomu čo diviť. Masmédia a webové stránky sa niekoľkokrát denne zaoberajú krízovou situáciou pandémie, a táto téma sa stala aj najfrekventovanejšou témou konverzácie nás dospelých. Aj deti sú každodenne svedkom hrozivej situácie, uši majú nastražené a počúvajú všetky informácie, dokonca aj informácie o úmrtí mnohých ľudí, ktorí tejto chorobe podľahli. A deti dnešnej generácie sú veľmi citlivé a vnímavé, preto téma coronavírusu  vnáša do ich života strach a úzkosť. Deti nemajú ešte skúsenosti (a my dospelí s týmto tiež nie), ako sa s takýmito hrozivými informáciami a s touto náročnou situáciou popasovať, nevedia, ako sa k tomu postaviť a pochopiť ju. K celému tomuto ohrozujúcemu stavu sa pridalo zatvorenie všetkých škôl, počnúc materskými školami, končiac vysokými školami a učenie sa žiakov a študentov doma. Pre deti je to signál, že sa deje naozaj niečo veľmi, veľmi vážne a cítia sa byť výrazne ohrozené, väčšina z detí prežíva úzkosť a strach.  

 

- úzkosť vzniká ako reakcia na signál nebezpečenstva, keď jednotlivec zhodnotí, že vníma nebezpečenstvo a že je nezvládnuteľné jeho vlastnými silami. Vtedy sa  u každého človeka dostavuje zážitok bezmocnosti, ktorý spätne úzkosť posilní, 

- úzkosť je sprevádzaná viacerými fyziologickými reakciami, napr. sa objavuje zvýšená frekvencia srdcového tepu, zrýchlené dýchanie, zvýšená gastrointestinálna aktivita či zmeny vegetatívnych reakcií , napr. zvýšené potenie, 

- sú deti, ktoré sú úzkostlivejšie a labilnejšie než iné deti a prežívajú záťažovú situáciu striedaním strachu, zlosti, hnevu, agresie, hyperaktivity a častejšie prechádzajú do úzkosti, depresie alebo agresie, 

- výskumy psychológov potvrdili, že k úzkosti a strachu výrazne prispievajú rodinné faktory - výchovný štýl rodičov, rodičovské domnienky ohľadne dieťaťa, neistá vzťahová väzba, rodičovské praktiky. Sú rodičia, ktorí  poskytujú svojmu dieťaťu neistú vzťahovú väzbu, a budujú tak poruchu emočnej regulácie u svojho dieťaťa na rozdiel od rodičov, ktorí svojmu dieťaťu poskytujú bezpečnú vzťahovú väzbu a sú mu k dispozícií vtedy, keď to dieťa potrebuje,  

- kvalita vzťahovej väzby medzi rodičmi a deťmi úzko súvisí s tým, ako dieťa zvláda stres a záťaž a ako na ne reaguje. Teda pri rozvoji úzkosti hrá dôležitú úlohu vzťah s rodičmi. Bezpečne pripútané dieťa zažíva v živote menej úzkosti ako dieťa, ktoré nemá vo svojej  rodine takto vyvinutú  bezpečnú základňu. Bezpečne pripútané dieťa nachádza v rodičovi záruku bezpečia i v čase prežívaného distresu a vie, že rodič mu je k dispozícií k splneniu jeho potrieb. Práve neistá vzťahová väzba prispieva k rozvoju úzkosti viac, ako samotná neistota ako taká. Pri bezpečnej vzťahovej väzbe sa vyskytuje úzkosť oveľa menej.  

Niektoré deti úzkosť a strach prejavujú aj navonok, niektoré  len vo svojom vnútri. Mnohé deti sa preto môžu javiť ako príliš hyperaktívne, nesústredené, agresívnejšie reagujúce a mnohé z nich sa nedokážu ani sústrediť na úlohy, ktoré dostali zo školy. Berme do úvahy, že sme všetci rôzne osobnosti a na záťažovú, stresovú a krízovú situácia reagujeme rôzne. Jedno dieťa teda mlčí, druhé rozpráva veľmi veľa, tretie je plačlivé a bojazlivé, štvrté rozlietané, nesústredené a tvári sa, že „svet gombička“ a jeho sa to netýka.

 

- aby dospelí, rodičia, starí rodičia, starší súrodenci, poskytli deťom  v tejto dobe pocit spolupatričnosti, ochrany, opory, istoty, 

- dávali im denne pocítiť lásku, dôveru

- našli si každodenne čas sa s deťmi rozprávať, a vysvetliť im, že najviac ohrození sú veľmi chorí a veľmi starí ľudia, takže rodičia, aj deti vírus buď vôbec nechytia a budú zdraví alebo budú mať ochorenie len v úplne ľahkej, rýchlo zvládnuteľnej podobe,

- dodávať deťom každý deň nádej, že sa už  vo viacerých krajinách pripravuje vakcína na vírus, a že iste sa táto situácia podarí po niekoľkých týždňoch zvrátiť,   

- byť empatický a snažiť sa pochopiť, prečo dieťa momentálne reaguje tak, ako reaguje a citlivo reagovať na správanie  detí doma, bez emócií hnevu, zlosti, bez kriku, nebodaj bitky a telesných trestov.     

 

Je pochopiteľné, že doma, kde pôsobia rôzne stimuly z okolia, iné, odlišné než v škole, nedokážeme zabezpečiť taký pravidelný pracovný a študijný rytmus, na aký bolo dieťa zvyknuté v škole. A aj keď sa nám podarí zabezpečiť  istú organizáciu dňa a istý poriadok, nemusí byť dieťa na samoučenie, samoštúdium koncentrované tak, aby novú látku pochopilo, zapamätalo si a vedelo si ju vybaviť nasledujúci deň. V tejto dlhodobej nezvyčajnej záťažovej a stresovej situácii treba počítať s tým, že učebnú látku treba s mnohými deťmi preberať dlhší čas, opakovať učivo znovu a znovu, poukazovať na rôzne súvislosti učebnej látky s inými poznatkami, učiť názorne a so zapájaním viacerých zmyslov. 

 

Ale opäť je tu otázka jedinečnosti, osobitosti osobností  – každé dieťa reaguje na novú situácia domáceho vzdelávania inak. Sú deti, a tešme sa z nich, ktoré sa dokážu koncentrovať, učebnú látku sa rýchlo naučia, napíšu si úlohy, vypracujú projekty, natočia požadované videá. Sú však deti, ktorých pozornosť  je každých 5 minút iná, chvíľu sa sústredia a následne sú už myšlienkami inde, napr. pri počítačovej hre alebo filme v televízii. Tieto deti si budú vytvárať vzdelávacie návyky opäť až pri opätovnom návrate do školy, do konkrétneho a reálneho školského prostredia, so zvonením, hodnotením a klasifikovaním, s domácimi úlohami, s individuálnymi či skupinovými projektmi a i. 

 

Dobrou správou a informáciou je, že deti dneška, deti virtuálnej generácie, sú rýchlo adaptabilné, flexibilné, kreatívne a prispôsobia sa klasickej školskej situácii pomerne rýchlo – takže nový školský rok by mohol byť pre ne v tomto smere úspešný.          

 

Autorka: Prof. PhDr. Eva Gajdošová, PhD. je členkou správnej rady Slovenskej nadácie pre UNICEF